Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Aristoteles: Cnosti


V úvode by som začala tým čo chápe Aristoteles pod pojmom cnosť. Vo všeobecnosti chápe „ľudskú cnosť ako duševnú zdatnosť“ ( 1, str. 41 ), ako stav hodný chvály, pričom cnosti delí na rozumové, alebo dianoetické ( napríklad múdrosť, chápavosť ) a mravné čiže etické ( napríklad štedrosť, striedmosť ). Mravné cnosti nám nie sú vrodené, získavame ich zvykom a teda každý človek má prirodzenú schopnosť nadobúdať takéto cnosti. Toto nadobudnutie sa uskutoční po vykonaní nejakej činnosti človekom. Z toho vyplýva, že musíme najprv niečo urobiť, aby sme sa to mohli následne naučiť. Cnosť zaniká v rovnakom procese a teda keď urobíme niečo nesprávne. Každá cnosť sa teda vzťahuje na nejaký konkrétny čin či pocit, ktorý je alebo negatívny, alebo pozitívny. Aristoteles rovnako ako Plotín spomína, že človek má byť už od útleho veku vedený k tomu aby konal mravne. Dobrá výchova je veľmi dôležitá, vedie k cnostným činom, ktoré sú “ mravne krásne a konajú sa pre mravné krásno.“ ( 1, str. 88 ) Cnosti človeka sa teda vzťahujú na činy človeka pre ktoré sa on slobodne a s istotou sám rozhodne. Tieto stavy sa snaží Aristoteles vo svojej úvahe ďalej rozvinúť. Odmieta tvrdenia, že „sú to stavy bez citového vzrušenia“ (1, str. 46 ). Pri cnostiach nevyhnutne ide o pocity človeka, buď príjemné, alebo naopak nepríjemné. Cnostný čin by mal byť v človeku vyvolávať príjemné pocity, lebo koná správne a dobre. Mravná cnosť teda znamená ovládanie citov a činov. Je dôležité určiť čo je pri konaní cnostné. Aristoteles určuje, že cnosť leží vždy uprostred dvoch krajností. Stred je cieľom konania človeka, ktorý sa nachádza medzi dvoma nesprávnymi krajnosťami. Pokiaľ človek udrží svoju dušu medzi týmito dvoma extrémami dosiahne mravnú cnosť. Stred teda nie je možné nájsť pri všetkých činnostiach, „lebo v niektorých už ich pomenovanie obsahuje niečo negatívne.“ ( 1, str. 52 ) V týchto prípadoch je hľadanie stredu zbytočné, ich konanie je totiž samo o sebe zlé a nie preto, že by boli nedostatkom, alebo prebytkom. Sú jednoducho chybami. Aristoteles sa následne zaoberá vymenovaním jednotlivých stredov a ich nadbytkov a nedostatkov. Hľadanie stredu však môže byť problém, lebo človek nie vždy vystihne čo ním je. Napr.: stred veľkomyseľnosť a jej extrémy nadutosť a malomyseľnosť. Zaujímavý je aj stred veľkorysosť a jej nadbytok okázalosť a nedostatok malichernosť. Byť cnostným človekom nie je ľahké a preto by si človek mal vždy vybrať z dvoch krajností to menšie zlo. Každá cnosť sa vzťahuje na nejaký čin, ktorý človek vykoná. Avšak konanie človeka môže mať tiež dve podoby. Prvou je dobrovoľné konanie, za ktoré môže byť človek, alebo pochválený pokiaľ sa zachoval správne, alebo naopak odsúdený ak konal nesprávne. Druhým typom konania je konanie nedobrovoľné. Toto konanie podľa Aristotela „ nachádza odpustenie a niekedy aj súcit“. ( 1, str. 59 ) Nedobrovoľné konanie znamená donútenie, alebo aj nevedomosť toho čo vykonávame keď nás na nejaký čin niekto navedie.
Použitá literatúra:
1. ARISTOTELES: Etika Nikomachova. Bratislava: Pravda, 1979

mashishka