Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Platón: Kratylos


Ako opozícia medzi konvencionalizmom a naturalizmom vládne Platónovo najviac explicitné zaobchádzanie s jazykom. Dialóg Kratylos postaví proti sebe rovnako neudržateľné naturalistické a konvencionalistické teórie jazyka, zatiaľ čo súčasne poukazuje na silu každej. Platón sa sústredí na vlastné mená, ale je jasné, že jeho záujem tiahne sa až k jednotlivým termínom a tiež všeobecným výrazom. Možno chce Platón skúmať fakty o odkazovaní predložením extrémnych tvarov v zmýšľaní z ktorých, aj keď nekompatibilne, má každý mať dobrú stránku a byť pozitívnym prínosom. Za každú cenu, v priebehu dialógu ruší najneprijateľnejšie rysy konvencionalizmu a naturalizmu bez podrobného komentára. Tieto neprijateľné črty sú ale, úplne prezentované v počiatočných tvrdeniach z každej teórie. Kratylos otvára dialóg, debatou v prospech naturalizmu, teda či je to možné, aby sa niekto nevolal n aj keď ho všetci ľudia volajú n. To je preto, ako sa neskôr dozvedáme, n je meno niečoho len ak má prirodzený vzťah k R, teda k veci, kde R je špecifikovaný Kratylom len nekompletne ako druh napodobujúceho vzťahu. Tak, niečo označované ako meno n je korektné len vtedy ak imituje vec pomenovanú a ak skutočne označuje čo tá vec je. Hermogenes odpovie za konvencionalizmus: "Ja nemôžem byť presvedčený že správnosť názvov je založená na niečom inom ako na obyčaji a dohode. Zdá sa mi, že akékoľvek meno ktoré niekto poskytne niečomu je správnym menom. Žiadna vec nemá meno do prirodzenosti, ale z obyčaja a zvyku tých ktorý si naň zvykli a používajú ho." Kratylos (384c10-d9) Hermogenov konvencionalizmus sa môže zdať prijateľnejší než postoj naturalizmu. Ale je ešte postavený pred úlohu zvážiť nedostatky zreteľných obmedzení na obyčaji. Dôležitejšie názvy majú dvojitú funkciu: prenos informácií a charakterizovanie podstaty vo svete. Ak meno stráca alebo zakrýva túto podstatu, potom to nebude mať úspech ako meno, alebo bude len suboptimálnym menom. Platón predpokladá že dokonca aj tento stupeň normatívy je nezlučiteľný s verziou konvencionalizmu Hermogena. Naopak Platón neprijíma ani Kratylov naturalizmus. Sokrates, ktorý prezentuje Platóna, je rovnako kritický k naturalizmu ktorý nerozlišuje medzi korektným menom entity a známym menom, ktoré ľudia skutočne používajú keď označujú danú entitu. Sokrates tak po druhý krát uvádza Kratyla do rozpakov tým, že musí pripustiť, že jeho teória nemôže rozlíšiť medzi úspešným odkazovaním na objekt a správnym odkazovaním. (429c3-5 a 429e8-430a5). Platónov príklad: Ak dieťa ukazuje na veľrybu volaním: "tá ryba je väčšia než náš dom", dieťa samozrejme úspešne uviedlo veľrybu, ale odkázalo na ňu nekorektne. Kratylos musí uznať, že to nebolo len dieťa, ktoré zlyhalo v určení veľryby, ale možno má zafixovanú nesprávnu vetu odkazujúcu na čerebľu veľryby. Platón nakoniec súhlasí s naturalistom, že musí existovať vzťah R ktorý sa priamo alebo nepriamo vzťahuje k menu menovanej veci, ale popiera, že R môže byť špecifikovaný spôsobom ktorý úplne zamieta obyčaj. Takže súhlasí aj s konvencionalizmom, že zvyk určuje mená vecí, ale popiera, že obyčaj sám od seba môže určiť R. Verí, že názvy sú nosnými informáciami a ak sú korektné, odrážajú štruktúru mimo lingvistického sveta. Kratylov argument ( dôkaz) spôsobil výber pravdivých čŕt z naturalizmu a stanovil obmedzenia významových a metafyzicky adekvátnych vysvetleniach odkazovania. To tiež posunulo vpred debatu o charakteristických a rozdielnych spôsoboch v rámci ktorých môže byť povedané, že meno je správne alebo nesprávne: meno môže byť korektné v pragmatickým spôsobom naplňujúc jeho odkazovo-príchytnú funkciu, alebo správne v opisným spôsobom nesúc informáciu ktorá presne odráža svet. Platón uznáva že tieto funkcie sa môžu rozchádzať v spôsoboch, ktoré robia otázku špecifikácie R krajne obtiažnou. On sám však neponúka článkovanú úvahu o nesporne komplexnom vzťahu R a namiesto toho sa dialóg končí zmätkom. Aj keď obsahuje jeho najnesmelejší a neprerušený postup, Kratylos len ťažko vyčerpáva Platónov pohľad na pomenovávanie a na jazyk všeobecne. Dôležité sú aj jeho komplexné diskusie o rôznych syntaktických a sémantických ( významových ) funkciách slovesa byť. (dialógy Parmenides a Sofista)

mashishka