Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Slovensko za vlády Anjuovcov

Po smrti Ondreja III. prepukli spory o uhorský trón. Velmoži sa snažili ponúknuť trón niektorej z európskych dynastií. Počas rokov 1301 až 1308 sa na uhorský trón dostali dokonca až traja králi: neapolský král Karol I. Róbert, ktorého podporoval aj pápež, ďalej český a poľský kráľ Václav III, ktorý mal iba 12 rokov a tak ho podporovali oligarchovia v Uhorsku, keďže mladého panovníka je ľahšie ovplivňovať, a posledným bol dolnobavorský vojvoda Oto III. Toto obdobie v rokoch 1301 až 1308 nazývame medzivládie. Na území Slovenska vtedy panoval neobmedzene Matúš Čák. [1] V roku 1308 prišiel do Uhorska pápežský legát kardinál Gentilis, aby pomohol Karolovi Róbertovi dostať sa na trón. Pápež cez kardinála napokon dosiahol svoje, keď Karola Róberta 27. novembra 1308 zvolili v Pešti za kráľa. Pravou svätoštefanskou korunou ho korunovali 27. augusta 1310, predchádzajúce dve korunovácia v rokoch 1301 a 1309 boli neplatné a vykonané nepravou sväštefanskou korunou. Velkú časť královstva v tom čase ovládali oligarchovia ako Matúš Čák alebo Omodejovci. Kráľ sa pokúsil ich moc zlomiť a tak proti nemu Matúš Čák a Omodejovci postavili veľké vojsko. Rozhodujúca bitka sa odohrala 15. júna pri Rozhanovciach, kde kráľovske vojsko zvíťazilo najmä vďaka podpore johanitov, spišských Sasov a košických mešťanov. Matúš Čák sa údajne bitky nezúčastnil a poslal iba svojich približne 5 000 vojakov. Napriek tomuto víťazstvu kráľ ovládol celú krajinu až v roku 1321 po smrti Matúša Čáka a po zlomení moci niektorých ďalších oligarchov. Po obovení moci kráľa v Uhorsku sa Karol I. Róbert pustil do reorganizácie miest a podporoval rozvoj baníctva a obchodu. Jeho reformy prebehli v rokoch 1323-133á v troch etapách. Zaviedol portálnu daň a zlatú menu, ktorá fungovala popri striebornej. Stav, keď sú v krajine dve meny sa nazýva bimetalizmus. V roku 1327 zaviedol zemepánsku banskú slobodu, čiže aj šľchta aj cirkev mohli ťažiť na svojom území drahé kovy. Z nich platili daň urburu, čo bolo asi 1/12 až 1/15 hodnoty vydolovanej rudy. Kráľ sa opieral o žoldniersku armádu a banderiálny systém. Bandérium znamené situáciu, ke´d boli zemepáni povinní zostaviť pre krála vojenskú jednotku na svoje náklady. Uhorsko pozdvihol na jednu z najvýznamnejších mocností. Darilo sa aj na Slovensku, ktoré vtedy tvorilo približne 27 percent z Uhorska a bolo na jeho území až 60 kráľovských miest. V roku 1335 kráľ založil aj minciareň v Kremnici. V tom istom roku sa začali vyrábať uhorské strieborné groše, ktoré mali väčšiu hodnotu ako uhorské denáre. Neskôr ostali v obeh len denáre s väčším obsahom striebra. Slovensko sa tak pomaly stávalo najvyspelejšou časťou ríše. V roku 1323 premiestnil Karol I. Róbert svoje sídlo zo Sedmohradska do Vyšehradu. Oligarchovia sa pokúsili neúspešne zavraždiť kráľa v apríli 1330, potom nasledoval z ich strany útlm. Kráľ taktiež utužil priateľské vzťahy so susednými krajinami: Českom v roku 1335 a Poľskom v roku 1339. V novembri 1335 sa na Vyšehrade stretli poľský, uhorský a český kráľ, aby uzavreli vzájomné zmluvy. (Odtiaľ pochádza názov „Vyšehradská štrvorka“-keďže dnes pribudlo aj Slovensko.) Karol Róbert zomrel 16. júna 1342. po ňom na trón nastúpil jeho tretí syn Ľudovít I. Narodil sa 5. marca 1326. pokračoval v otcovej úspešnej politike, čo sa týka rozvoju a jeho obdobie je považované za zlatý vek stredovekého Uhorska. Od jeho nústupu na trón mu pomáhala vládnuť jeho matka Alžbeta. Hneď v roku 1343 sa musel angažovať v Neapolsku, kde sa jeho mladší brat Andrej uchádzal o trón. Andrej bol však zavraždený a ťaženie Ľudovíta v Neapolsku dopadlo neúspešne . Po celé svoje obdobie vlády takmer nepretržite viedol vojny, uskutočnil 5 výprav na Balkáne a získal späť Dalmáciu. V roku 1351 vydal dekrét upravujúci hospodárske a sociálne pomery obyvateľstva, ale najmä šlachty. De facto ním potvrdil Zlatú bulu Ondraja II. z roku 1222. Bez súhlasu panovníka nemohli šlachtici predávať ani odkazovať svoje majetky cirkvi ani iným osobám. Vprápade vymretia rodu majetky pripadli kráľovi. Poddaní sa mohli slobodne stahovať za podmienky zaplatenia poplatku zemepánovi. Obyvatelia nekráľovských miest platili zemepánovi deviatok, obyvatelia miest s hradbami boli tejto povinnosti zbavení. Roku 1360 sa stretol s českým a rakúskym kráľom, aby prerokovali vzájomné nezhody. Po smrti Kazimíra III. v roku 1370 sa stal aj poľským kráľom, v jeho mene tam vládla kráľovná matka Alžbeta. Vznikla uhorsko-poľská únia. Ľudovít I. a Slovensko: Ľudovít si aj zo Slovenska vyberal ľudí do svojich služieb, v roku 1377 založil kláštor v Marianke pri Bratislave. Údajne chodieval poľovať do slovenských hôr a lesov. Podľa dubnickej kroniky ho 26. novembra 1353 vo zvolenských lesoch takmer zabil medveď. Ľudovít I., s prímením, Veľký zomrel 10. septembra 1382 v Trnave. Po ňom vládla jeho staršia dcéra Mária, ktorá bola vydatá za Žigmunda Luxemburského. 31. 1385 decembra bol v Stoličnom Belehrade korunovaný za kráľa Karol Malý po svojom vpáde do Uhorska. 7. 1386 februára bol zavraždený, detaily o jeho smrti sa líšia. Avšak Mária spolu so svojou matkou Alžbetou dali Karola Malého zavraždiť. Bol to posledný Anjuovec na uhorskom tróne a zároveň najkratšie vládnuci kráľ v uhorskej histórií.

[1] Matúš Čák sa narodil okolo roku 1260. Mal prímenie Trenčiansky podľa svojho hlavného sídla. Pochádzal z maďarského rodu šlachticov. Bol krutý a mal problémy s miestnym klérom. Dve obdobia bol palatínom. Druhý krát ho ním menoval kráľ Karol Róbert. V roku 1311 mu bol tento titul odobratý a kardinál Gentilis ho v ten istý rok exkomunikoval. Začal sa presadzovať za vlády Ondreja III. Svoje územie rozširoval násilím a vyhrážkami. Na začiatku 14. storočia ovládal asi dve tretiny dnešného Slovenska, 12 stolíc a vyše 50 hradov. Jeho držba bola nazývaná aj „Matúšova zem“. Rozpadla sa po jeho smrti v roku 1321.