Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Český štát- vznik a vývoj

V posledných rokoch trvania Veľkomoravskej ríše sa vytvoril český štát- Přemyslovcov. Čechy boli na konci 9. storočia osídlené viacerými kmeňmi (Česi, Lúčania, Pšovania, Děčania, Lemuzovia, Charváti, Zličania, Doudlebovia). Přemyslovci sa primkli k Svätej rímskej ríši. Cirkevné Čechy patrili k Rogensburgu. Roku 973 bolo v Prahe zriadené biskupstvo, podriadené mohučskému arcibiskupovi. Z postáv českých dejín 10.storočia vynikajú český knieža sv.Václav (zavraždený 929) a prvý pražský biskup sv.Vojtech. V tom čase aj v Čechách kresťanstvo zápasilo s pohanskými prežitkami. Preto Vojtech dvakrát opustil vlasť a nakoniec zomrel ako mučeník na misijnej ceste k pohanským Prusom (997). S jeho menom sú spojené začiatky poľského arcibiskupa v Hnezdne i uhorského arcibiskupa v Ostrihome.
V 10. storočí sa podarilo Přemyslovcom spojiť Čechy do jedného štátneho celku. Centrom sa stala Praha. I tu existovala hradská sústava. Knieža bol vlastníkom všetkej pôdy. Postupne ju dával ako léno príslušníkom svojej družiny (dominikál). Pochopiteľne, tí na pôde sami nepracovali, ale mali na to poddaných. Ďalej panovník udeľoval pôdu jednotlivým obciam (rustikál), ktoré museli odvádzať naturálne dávky a robotovať.
Samostatný český štát postupne posilňoval svoje postavenie. Od polovice 12.storocia sa českí panovníci honosili kráľovským titulom. Aj prispením Přemysla Otakara II. (1253-1278) a Václava II. (1278-1305) České kráľovstvo dosiahlo významné postavenie medzi európskymi mocnosťami. Jeho rozkvet vyvrcholil za Karola IV. (1346-1378) z rodu Luxemburgovcov. Praha sa stala jedným z najvýznamnejších európskych miest. Karol IV. tu zriadil univerzitu (1348), dal postaviť most cez Vltavu, rozširoval mesto o nové časti vrátane budovania hradieb (Nové Mesto, Malá Strana). Významné miesto v dejinách Českého kráľovstva má husitské hnutie, ktoré vyvrcholilo po upálení majstra Jána Husa (6.júla 1415). Napriek piatim križiackym výpravám proti heretickým Čechom sa husitské hnutie nepodarilo udusiť. Situácia sa upokojila až po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434), kde zvíťazili umiernení kališníci nad radikálnymi táboritmi. Českým kráľom sa stal Žigmund Luxemburský, dovtedajší nepriateľ husitov. Jeho dedič Albrecht Habsburský po dvoch rokoch zomrel. Počas nedospelosti Albrechtovho syna Ladislava Pohrobka bol zemským správcom Juraj Poděbradský z českej kališníckej šľachty. Ladislav Pohrobok (1453-1457) bol súčasne českým aj uhorským kráľom (dedičstvo po Žigmundovi). V roku 1457 v Prahe náhle zomrel a kráľom sa stal Juraj Poděbradský (1458-1471).

Karol IV.

Karol IV. sa narodil ako Václav 14. mája 1316. Bol synom sestry českého kráľa Václava III. Elišky Přemyslovej a Jána Luxemburského. Bola vychovávaný v Paríži, na francúzskom kráľovskom dvore. Tu prijal v roku 1323 pri birmovaní od svojho strýka, francúzskeho kráľa Karola IV. Krásneho meno Karol. Zároveň sa oženil s Blankou s Valois. V Paríži získal výborné vzdelanie, jeho učiteľom bol Pierre de Rosieres (neskorší pápež Klement VI.). Hovoril nemecky, francúzsky, taliansky a česky. V rokoch 1331 až 1333 pôsobil ako generálny miestodržiteľ v severnom Taliansku. Na konci októbra 1333 začal spravovať České kráľovstvo namiesto neprítomného otca. Od januára 1334 bol moravským veľkovojvodom. Od začiatku 40. ho rokov preferovala pápežská kúria Karola na hodnosť rímskeho panovníka a pápež Klement VI. povýšil pražské biskupstvo 30. apríla 1344 na arcibiskupstvo. Prvým arcibiskupom sa stal Arnošt z Pardubíc.21. novembra 1344 sa začala stavba katedrály sv.Víta, ktorá bola ale dokončená až v roku 1929, dostavbou dvoch veží . 11. júla 1346 bol hlasmi piatich kurfistov (kniežatá s právom voliť cisára) zvolený za rímskeho protikráľa a 26. novembra 1346 korunovaný. Ján Luxemburský zomrel 26. augusta 1346, a tak bol Karol 2. septembra 1347 korunovaný za Českého kráľa. Po náhlej smrti rímskeho cisára Ľudovíta Bavorského 11. októbra 1347 stratil Karol IV. svojho rivala a mohol byť v roku 1349 uznaný za jediného rímskeho panovníka. 5. apríla 1355 bol korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej. V roku 1348 sa uskutočnil prvý generálny snem- spoločné zasadanie ríšskeho a českého snemu a boli ptvrdené privilégiá Českého kráľovstva. Karol IV. sa od začiatku snažil povzniesť České kráľovstvo a najmä Prahu, ktorá mala v tom čase približne 40 000 obyvateľov. V roku 1348 založil Nové mesto pražské s centrom na dnešnom Václavskom námestí. V roku 1357 bol postavený 516 metrov dlhý Karlov most. Nechal postaviť viacero hradov, najvýznamnejší z nich je Karlštejn- cisárske sídlo, ktorý mal chrániť korunovačné klenoty Svätej ríše rímskej.Viedol odlišnú cirkevnú politiku ako jeho predchodcovia, v dôsledku čoho sa zväčšil počet kláštorov a cirkevných rádov. Vydaním viacerých listín stabilizoval pomery v Ríši. V roku 1356 vydal Zlatú bulu Karola IV., ktorá upravovala pomery v Ríši a zároveň vzťah Českého kráľovstva a Ríše. Český kráľ mal byť na základe tejto buly prvým medzi voliacimi kurfistmi. V tom istom roku sa snažil presadiť aj zákonník Majestas Carolina, ktorá by obmedzila moc šľachty. Táto listina ale nevstúpila do platnosti práve pre odpor šľachty, formálne mala zhorieť, pretože Karol nemohol oficiálne priznať politickú porážku. Karol IV. viedol pomerne málo vojen, väčšinou dostala prednosť diplomacia. V roku 1371 sa dostal do sporu s Otom Braniborským, ktorého podporoval polský kráľ Kazimír a uhorský kráľ Ľudovít. Karol porazil Ota a donútil ho vzdať sa akýchkoľvek nárokov na Braniborsko, ktoré považoval za strategicky dôležité územie. Vďaka svadbám získal Falc, Svidnícko a Pomoransko, kúpou, alebo zmluvou Sliezsko, Hornú a Dolnú Lužicu. Územia spojené panovníkom Karol IV. nazýval „Krajiny koruny českej“. Karol IV. mal dvanásť detí. S treťou ženou mal prvorodeného syna Václava, ktorý bol vo svojich dvoch rokoch korunovaný za českého kráľa a v pätnátich za rímskeho krála. S Eliškou Pomoranskou mal syna Žigmunda, ktorý sa stal kráľom v Braniborsku. Karol IV. zomrel 29.11. 1378 na zápal pľúc. Pochovný je v chráme svätého Víta, v Prahe.

Ján Hus

Ján Hus sa narodil v roku 1369 v Husinci. Študoval na fakulte slobodných umení a na bohosloveckej fakulte. Stal sa rektorom a kazateľom v Betlehemskej kaplnke. V nej sa od roku 1391 kázalo slovo Božie výlučne len po česky. Kvôli Viklefovým(Ján Viklef bol oxfordský profesor, prvý kritik cirkvi, požadoval aby cirkev žila v súlade s Bibliou, teda skromne.Preložil Bibliu do angličtiny) spisom sa rozdelila pražská univerzita na Husových prívržencov, ktorí schvalovali Viklefovu kritiku a na nemeckých profesorov, ktorí boli proti nej. V roku 1409 vydal český král Václav IV Dekret kutnohorský, ktorým obmedzil vplyv nemeckých profesorov na univerzite. Nemeckí profesori a študenti univerzitu opustili a založili univerzitu v Lipsku. Týmto sa univerzita definitívne počeštila a stratila medzinárodný charakter. Hus požadoval, aby sa cirkev správala podľa Biblie. Odmietal, aby vlastnila majetok, mala sa správať skromne. Tvrdil že cirkevná a svetská vrchnosť, ktorá sa nespráva morálne, nemá právo na svoju moc. Bežnému ľudu, ktorý mal možnosť Husa počúvať v Betlehemskej kaplnke vyzýval, na odpor proti vrchnosti. Tvrdil, že je to povinnosť každého kresťana. Svoje spisy písal v latinčine aj v češtine. Preložil Bibliu do češtiny, aby bola jej ľud mohol rozumieť. Pápež vydal bulu, ktorá zakázala kázanie v Betlehémskej kaplnke. Hus toto nariadenie neakceptoval a arcibiskup nanho uvalil kliatbu. V roku 1412 Ján Hus vystúpil proti odpustkovej bule, ktorú verejne spálil. Václav IV prestal Husa ochraňovať, jednak preto že časť odpustkov šla do štátnej pokladnice a aj sa obával veľkého tlaku zo zahraničia. Následne preklial Husa aj pápež nariadil zbúrať Betlemskú kaplnku a vyhlásil nad Prahou interdikt. V novembri 1412 opúšťa Ján Hus Prahu. Odišiel kázať na vidiek. Avšak aj tam sa zdal nebezpečný pre cirkev. Preto ho v roku 1415 zavolali do Kostnice, aby sa zodpovedal pred koncilom. Hus dúfal, že pôjde o obhajobu svojho učenia. Koncil naňho vývíjal nátlak aby ho odvolal. Hus si pýtal dôkazy, že jeho učenie je kacírske. Nedostal ich. Neodvolal svoje učenie a 6. júla 1415 bol upálený.

Husitské hnutie

Po smrti Jána Husa 6. júla 1415 zaslala česká šľachta protestný list, ktorý podpísalo 452 českých šlachticov a rytierov. Husovi prívrženci sa po jeho smrti rozdelili na umiernené a radikálne krídlo. K umiernenému krídlu patrili hlavne bohatší, teda šlachta a meštianstvo a nazývali sa kališníci. Ich požiadavky boli sekularizácia cirkevného majetku, prijímanie pod obidvoma spôsobmi a podiel na moci. Radikálne krídlo tvorili hlavne sedliaci a chudobný ľud. Medzi nich patrili táboriti, nazývajúci sa podľa mesta Tábor, ktoré založili a orebiti, nazývaní podľa hory Oreb. Husitská revolúcia sa začala 30 júla 1419 prvou pražskou defenestráciou. Rozbúrený ľud pod vedením Jána Želivského (vodca radikálov, autor výroku „Kto nepracuje, nech neje“) zaútočil na radnicu a zvrhol konšelov novej mestskej rady z okien. Po týchto nepokojoch vypuklo husitské povstanie na celom území Čiech a Moravy. V roku 1420 bola vyhlásená prvá križiacka výprava proti husitom pápežom Martinom V. O týžden nato prepadla armáda Bohuslava z Vartenberka nepočetné vojsko Jána Žižku(12 vozov, 400 pešiakov, 9 jazdcov) a odohrala sa bitka pri Sudomere. Katolicke vojská boli porazené. Na túto udalosť reagovala česká šľachta odmietnutím Žigmundovho práva na český trón. Nato žigmundovi ozbrojenci obsadili pražský hrad. Praha si zavolala na pomoc táboritov a orebitov, ktorí vyhnali protihusitských mešťanov z mesta a skonfiškovali ich majetok. 27.05.1420 bol prijatý program husitov, ktorý sjednocoval všetky ideologické prúdy husitov. Program sa nazýval Štyri pražské artikuly. Jeho obsahom bolo: 1, Slobodné hlásanie slova Božieho. 2, prijímanie pod obidvoma spôsobmi. 3, Zbavenie cirkvi svetského majetku a moci. 4, verejné tresty smrtelných hriechov. Prvá križiacka výprava dotiahla do Prahy, kde utrpela dve porážky. Prvá bola v bitke na Vítkove, kde 14. 07 1420 zvíťazilo pražsko-táborské vojsko na čele s Jánom Žižkom nad Žigmundovými križiakmi. Druhú porážku utrpela križiacka armáda 1.11.1420 pod Vyšehradom. Odvtedy bola Praha čisto husitská. Ešte v tom istom roku sa dal Žigmund korunovať za českého kráľa. Uznala ho len hŕstka jemu naklonených šľachticov. V roku 1421 sa konal husitský snem v Čáslavi, ktorý zosadil Žigmunda z trónu a seba povýšil na panovníka. Pražské artikuly prijal ako vládny porogram. Tento snem môžeme chápať ako predchodcú parlamentnej demokracie. Vláda mala 20 členov (8 mešťanov, 7 nižších šľachticov a 5 výšších šľachticov). Druhá križiacka výprava začala porážkou v bitke pri Žatci a porážkou pri Kutnej hore, ktorú predtým Žigmund obsadil a zajal Jána Žižku, ktorému sa však podarilo ujsť a mohol sa postaviť na čelo novej posile pražsko-táborského vojska. V roku 1422 sa rozchádzajú kališníci a táboriti. Šľachta je spokojná so sekularizáciou majetku a chce vyhovieť Žigmundovým požiadavkám. Ján Žižka začína viesť boje aj proti šlachte, mešťanom, ktorí prešli na stranu katolíkov. Adamiti, predstavitelia najradikálnejších a najchudobnejšich husitov, ktorí chceli zrušiť všetky stredoveké výsady a začali pochybovať o kresťanstve, boli z Tábora vyhnaní. Praha sa odklonila od radikalizmu a 9.3.1422 je Ján Želivský pozvaný do Prahy a tam zákerne popravený. Pražskí páni sa rozhodli viesť ťaženie proti Žižkovi, a 7.6.1424 v bitke u Malešova je armáda pražanov na hlavu porazená. Len hrozba križiakov zabránila Žižkovi tiahnúť na Prahu a tak spoločne s nimi uzavrel dohodu o útoku na Moravu. 11.10.1424 umiera Ján Žižka z Kalicha. Jeho vojaci sa začínajú nazývať Sirotkovia. Pri tretej križiackej výprave v roku 1426 došlo k bitke pri Ústí nad Labem. Zúčastnilo sa jej 70000 Sasov a 21000 husitov. V husitských radoch sa vyznamenal veliteľ Prokop Holý neskôr zvaný Veľký. Po tejto porážke začali križiaci používať vozové hradby. Prvú možnosť ich využiť mali v auguste 1427 pri Tachove, ale utiekli ešte pred bojom. V roku 1428 začali husiti podnikať prvé vpády do zahraničia, hlavne na Slovensko, tzv. Spanilé jazdy. Cieľom bolo lúpenie a širenie husitských myšlienok. 14.8.1431 dochádza k poslednej bitke s husitmi pri Domažlicích, kde nedošlo k zrážke, lebo križiacke vojsko utieklo z bojiska, Dôvodom bol spev husitských bojovníkov, ktorý sa silno ozýval. Po tejto bitke Žigmund pochopil, že husitov neporazí vojensky. Tak začal finančne podporovať vnútorné rozbroje medzi husitmi. V roku 1431 sa konal koncil v Bazileji, ktorý mal vyriešiť husitskú otázku. Dôsledkom tlaku cirkvi a Žigmunda na kališníkov bola bitka 30.5.1434 u Lipan, kde zvíťazilo umiernené vojsko nad táboritmi. Zomrel tu aj Prokop Holý Veľký. Po tejto bitke ovládlo Čechy umiernené krídlo, v roku 1426 boli prijaté v Jihlave kompaktáta, ktoré zaručovali prijímanie pod obivoma spôsobmi a že nebude cirkvi vrátený jej majetok.
Prečo husiti výhrávali?
Dôvody husitských viťazstiev sú dva. Moralka a taktika. Husiti boli presvedčení, že bojujú za Božiu pravdu, bojovali za svoje práva a postavenie. Vo vojsku sa každý rešpektoval. Vojsko verilo svojím veliteľom (hejtmanom). Velitelia boli dosadzovaní podľa schopností. Mali veľmi dobrú disciplínu. Taktika boja bola spísaná v Žižkovom vojenskom ráde. Každý oddiel mal presne určenú úlohu. Používali špeciálne zbrane, s ktorými bolo ľahko narábať. Väčšinou prispôsobené poľnohospodárske nástroje. Medzi bodné zbrane patrili sudlice, kopie, meče a cepy. Ďalej používali ručné palné zbrane ako ručnice, hákovnice. Väčšie delostrelecké zbrane boli húfnice, tarasnice a bombardy. Najdôležitejším prvkom v husitkej taktike boli vozové hradby. Husiti najprv spravili hradbu, v nej sa skryli a vydržali prvý nápor, potom sa na nepriateľa vyhrnuli z bokov. Husiti si vždy našli najvhodnejšie miesto na postavenie vozovej hradby. Častokrát to bolo na odvrátenej strane kopca, kde ich nemohlo zasiahnúť nepriateľské delostrelectvo a oni mohli ostrelovať nepriateľa.