Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Reformácia a protireformácia v 16-17. storočí

Už pred Moháčskou bitkou v roku 1526 sa reformácia šírila v mestách, ojedinele aj medzi šľachtou. Radikálne názory sa prejavili v stredoslovenskom baníckom povstaní (1525-1526), po jeho potlačení však nezískali širšiu odozvu. Zápas medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským, ako aj boje s Turkami prispeli k všeobecnému chaosu v politickej i spoločenskej oblasti. Katolícka cirkev spočiatku nereagovala na šírenie náboženských hodnôt. Až do roku 1536 boli v celom Uhorsku len traja vysvätení biskupi. Viaceré kláštory zanikli tak, že ich majetky si privlastnili zemepáni alebo mestá a mnísi sa rozutekali, prípadne sa sami pridali k reformácii. Ideovými nositeľmi reformácie boli duchovní a učitelia v mestách. Poddaní sa pridávali k reformácii podľa toho na čiej strane stál zemepán, lebo sa museli riadiť vierovyznaním zemepána podľa zásady „čia je krajina (panstvo), toho je náboženstvo“. Túto zásadu oficiálne vytýčila nemecká šľachta na ríšskom sneme v Augsburgu v roku 1530. Riadili sa ňou aj ďalšie krajiny zasiahnuté reformáciou. Na Slovensku sa presadila lutherovská reformácia. Medzi Maďarmi na juhu, a to aj v okupovanej časti pod tureckou správou, to bol kalvinizmus. V polovici 16.storočia sa k reformácii pridávala aj šľachta. Reformácia v tureckom zábore sa tak úspešne šírila, lebo Turci nedbali na náboženské rozdiely medzi kresťanmi. Všetkých považovali za neveriacich. Naopak, keďže vedeli, že kalvíni a luteráni sú v opozícii proti katolíckemu habsburskému dvoru, nekládli šíreniu reformácie nijaký odpor. Z katolíckych duchovných a reholí Turci tolerovali iba františkánov, pretože po zničení kláštorov putovali z miesta na miesto a žili v chudobe, takže im pripomínali tureckých potulných mníchov- dervišov. Súčasne so šírením luteranizmu sa na strednom Slovensku a na Spiši šírili aj sekty, najmä novokrstenci (anabaptisti). Na západnom Slovensku sa v polovici 16.storočia usadili novokrstenci, ktorých vyhnali z Moravy. Nazývali ich habáni. Boli zručnými remeselníkmi, kováčmi, tkáčmi i hrnčiarmi. Katolíci aj luteráni sa stavali proti radikálnym sektám. Luteráni spočiatku hlásali opravu kresťanstva a jeho očistenie od svetských dodatkov a hlásali život podľa evanjelia. Neodstránili všetky cirkevné obrady, iba ich zjednodušili, zachovali omšové rúcha a pôvodne aj individuálnu spoveď. Poddaní i naďalej platili cirkevné desiatky, z ktorých vydržiavali kňazov, ale vysoká katolícka cirkevná hierarchia si ponechala kontrolu nad protestantskými kňazmi. Katolíci vytýkali protestantom, že ich učenie je nesúrodé, neucelené a že každý hlása, čo chce. V snahe vyhnúť sa podozreniu zo sektárstva predstavitelia piatich východoslovenských miest v roku 1549 poverili učeného rektora bardejovskej mestskej školy Leonarda Stöckela aby zostavil vierovyznanie týchto miest (Confessio Pentapolitana). Podobne postupovali aj stúpenci reformácie na strednom Slovensku a v roku 1559zostavili vierovyznanie siedmich stredoslovenských banských miest (Confessio Heptapolitana). Na Spiši prešli k reformácii farári spišských miest a v roku 1569 zostavili spišské vierovyznanie (Confessio Scepusiana). Všetky tieto vierovyznania vznikli v rozpätí dvadsiatich rokov a na ich obsahu vidieť, ako sa postupne odchyľovali od učenia katolíckej cirkvi. Najväčším odklonom bola požiadavka ženby kňazov a prijímanie pod oboma spôsobmi, t.j. z kalicha i hostie. Úspech povstania Štefana Bočkaja zakotvený viedenským mierom z roku 1606 zaručoval náboženskú slobodu šľachte a mestám. Neskôr bola rozšírená aj na poddaných (1608). To viedlo k posilneniu postavenia protestantov, ktorí získali mocných ochrancov-oboch uhorských palatínov, Štefana Ilešháziho a po jeho smrti Juraja Turzu. Pod Turzovským patronátom sa uskutočnila synoda evanjelickej cirkvi v Žiline v roku 1610, na ktorú nadväzovala synoda v Spišskom Podhradí (1614). Tieto synody znamenali organizačné dobudovanie evanjelickej cirkvi zriadením superintendencií ako vyšších organizačných foriem. Evanjelici sa definitívne vymanili spod područia katolíckej cirkevnej hierarchie, ktorá ich dovtedy kontrolovala. Na šírenie reformácie katolícka cirkev reagovala až v polovici 16.storočia. Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh, ktorý svoje sídlo pred tureckou hrozbou presunul do Trnavy ,začal s rekatolizáciou hneď po nástupe do tejto funkcie (1553). Bol za náboženskú toleranciu a proti protestantizmu chcel pôsobiť poučovaním, vzdelanosťou, podporou školstva a vydávaním kníh. Začal s reformou školstva. Na trnavskej katolíckej synode roku 1560 rozhodol, že pri každej fare má byť škola. Do Trnavy povolal v roku 1561 jezuitov a zveril im mestskú školu, ktorú spojil s kapitulskou školou. Založil tu aj prvý seminár na výchovu kňazstva. V úsilí o rekatolizáciu pokračovali jeho nástupcovia František Forgáč a Peter Pázmaň. Arcibiskup Pázmaň si uvedomoval význam školstva pre vzdelanie kňazov a roku 1635 založil univerzitu v Trnave. Podobne jágerský biskup Benedikt Kišdy zriadil v roku 1657 univerzitu v Košiciach. Protestanti v roku 1667 zriadili kolégium s vyššími triedami. Kolégium v roku 1711 prevzali jezuiti. Časť českej protestantskej inteligencie sa po porážke na Bielej hore roku 1620 usadila na Slovensku, kde vďaka stavovským povstaniam boli náboženské pomery pre protestantov výhodnejšie. Viedenský dvor sa usiloval využiť protihabsburské povstania šľachty na to, aby mohol presadzovať násilnú rekatolizáciu. Nedarilo sa mu to presadiť do dôsledkov, lebo až do posledných desaťročí 17.storočia tu bola turecká hrozba. Šopronský snem (1681), ktorý cisár zvolal iba v obave z úspechu Tököliho povstania, povolil protestantom postaviť v každej stolici dva tzv.artikulárne kostoly. Podobne v mestách si mohli postaviť nové kostoly , ale iba na okraji a to drevené a bez veže. Roku 1687 snem priznal jezuitom domovské právo v Uhorsku, uznal supermáciu katolíckej cirkvi, ale ponechal určité práva aj protestantom- napr. nemali byť násilím nútení ku katolicizmu. Rekatolizácia na konci 17. a v priebehu 18. storočia bola okrem iného úspešná aj preto, lebo katolícka cirkev pôsobila všetkými duchovnými i umeleckými prostriedkami na široké vrstvy (bohatá výzdoba oltárov, baroková architektúra, chrámová hudba, rôzne hry s náboženskou tematikou aj mimo bohoslužieb a pod.) Evanjelické bohoslužby boli strohé a na ľudí pôsobili väčšmi slovom ako emóciami.