Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Stavovské povstania a zápas s Turkami v 17. storočí

Už od Ferdinanda I. snahy Habsburgovcov o vybudovanie centralizovanej ríše narážali na odpor uhorskej šľachty, ktorá si chcela udržať podiel na vládnutí spolu s panovníkom. Súvisel s tým aj boj o náboženské slobody, pretože na konci 16.storočia reformácia obsahovala najväčšie úspechy a priklonila sa k nej väčšina obyvateľstva. Prvé stavovské povstanie vedené sedmohradským magnátom Štefanom Bočkajom (1604-1606) prebiehalo v záverečnej fáze pätnásťročnej vojny s Turkami. V podstate pomohlo Turkom dosiahnuť lepší výsledok pri mierových rokovaniach s cisárskym dvorom. Druhé stavovské povstanie v Uhorsku (1619-1622) vychádzalo tiež zo sedmohradska. Viedol ho Gabriel Betlen. Povstalci sa zmocnili Košíc, kde umučili troch katolíckych kňazov- Marka Križina, Melchiora Grodeckého a Štefana Pongráca. Betlen sa spojil s českými odbojnými stavmi, ktoré sa v tom čase vzbúrili proti Ferdinandovi II., a spolu s nimi v novembri 1619 ohrozoval Viedeň. Vojenské akcie však neboli dostatočne koordinované a Betlen, vidiac neochotu uhorskej šľachty bojovať až do konca, hľadal dorozumenie na cisárskom dvore. Hoci sa zmocnil uhorskej kráľovskej koruny a so súhlasom tureckého sultána sa nechal v Banskej Bystrici v auguste 1620 zvoliť za uhorského kráľa, nedal sa korunovať. Nechával si otvorené zadné dvierka na dohodu s Habsburským dvorom. V tom čase vrcholil odboj českých stavov proti Ferdinandovi II., ktorý sa skončil ich porážkou v bitke na Bielej hore pri Prahe v novembri 1620. Betlen síce poslal na pomoc českému povstaniu menšiu jednotku, tá však dorazila na bojisko až po bitke. Po ďalších bojoch Betlen uzavrel mier s cisárskym dvorom v Mikulove. Mikulovský mier opäť zaručil protestantom náboženské slobody. Betlen získal titul kniežaťa. Ďalšie sedmohradské knieža- Juraj Rákoci od roku 1632 nadväzoval kontakty so Švédskom a Francúzskom. Mal vpadnúť do Uhorska a tak podporiť vojenské operácie Švédov v 30-ročnej vojne. Keď padol Švédsky kráľ Gustáv II. Adolf v bitke pri Lützene v roku 1632, Rákoci sa neopovážil vojensky vystúpiť proti cisárovi. Urobil tak až v rokoch 1644-1645, keď jeho vojská so striedavými úspechmi prenikli z východného až na západné Slovensko. Cisárska armáda ich však vytlačila a svoje pozície si udržali len vo východoslovenských mestách. Povstanie Juraja I. Rákociho sa skončilo mierom v Linci roku 1645, ktorý priznal náboženskú slobodu aj poddaným. Roku 1663 Turci začali veľkú vojenskú ofenzívu, čím porušili predchádzajúce prímerie a vypukla otvorená vojna. Dobili významnú pevnosť Nové Zámky, Nitru i Levice. Vo vojenských operáciách o rok neskôr cisárske vojská neočakávane zvíťazili na rakúsko-maďarskom pohraničí v bitke pri Sv. Gottharde. Cisár Leopold I. však nevyužil toto víťazstvo na stupňovanie tlaku na Turkov a uzavrel s nimi nevýhodný mier vo Vasvári (1664). Nové Zámky ostali v tureckých rukách, čo pobúrilo uhorskú šľachtu. Nespokojnosť vládnucich elít vyústila do Vešeléniho sprisahania proti Habsburgovcom. Väčšina sprisahancov boli protestanti, ale boli medzi nimi aj katolícki magnáti. Palatín František Vešeléni zomrel prirodzenou smrťou ešte pred odhalením sprisahania. Ostatných účastníkov popravili v roku 1671 na základe vzájomných udaní. Cisársky dvor využil toto sprisahanie na útok proti protestantom. Začala sa násilná rekatolizácia. Za vojenskej asistencie evanjelikom zaberali kostoly. Cisár nerešpektoval výsady uhorskej šľachty a v roku 1673 zriadil tzv. gubernium, ktoré malo spravovať Uhorsko. Bola to vojenská diktatúra pod vedením Gašpara Ampringena. Ďalší útok smeroval proti protestantským duchovným. Obvinili ich z podnecovania protihabsburského odboja a pred osobitný súd v Bratislave v rokoch 1673-1675 predvolali približné 700 kňazov a učiteľov. Dostavilo sa ich iba 350, ostatní radšej odišli do emigrácie. Protestantskí kňazi ktorí nechceli konvertovať na katolicizmus boli uväznení. Roku 1678 vypuklo v Sedmohradsku ďalšie stavovské povstanie. Na jeho čelo sa dostal kežmarský magnát Imrich Tököli, ktorému sa podarilo obsadiť takmer celé Slovensko. Hoci cisár Leopold I. zvolal (1681) do Šopronu uhorský snem, na ktorom protestantom ponúkol určité ústupky, bolo už neskoro a nespokojenci sa pridávali na stranu Tököliho. Roku 1682 pod dobytým fiľakovským hradom turecký miestodržiteľ Ibrahim paša korunoval Tököliho za kráľa stredného Uhorska ako tureckého vazala. Týmto aktom sa územie ovládané Tökölim aj formálno právne stalo vazalským štítím Osmanském ríše. Tököliho úspechy však boli podmienené úspechmi tureckých zbraní. Roku 1683 Osmanská ríša začala veľkú ofenzívu proti Viedni v snahe obkľúčiť ju a dobyť. Cisárske vojská sa sťahovali z východného Slovenska k Dunaju a Váhu pričom vyprázdnený priestor zaujali Tököliho povstalci. Cisárskej diplomacii sa podarilo získať poľského kráľa Jána Sobieskeho , ktorý tiahol cez Slovensko na pomoc obkľúčenej Viedni. V rozhodujúcej bitke v roku 1683 spojené poľské a cisárske vojská zvíťazili nad Turkami pri Viedni. To bol začiatok oslobodzovania slovenského a maďarského územia od tureckej nadvlády. Porážky tureckých vojsk znamenali aj koniec Tököliho povstania. Sám Tököli sa uchýlil do tureckého exilu. Po dobytí Prešova cisárskym vojskom generál Craffta dal roku 1687 popraviť 24 protestantských šľachticov a mešťanov- prešovské jatky. Obvinil ich zo spolupráce so zvyškami Tököliovských povstalcov a z prípravy nového povstania. Snem, ktorý sa zišielv Bratislave roku 1687 vyhlásil dedičnosť Habsburgovcov po meči na uhorskom tróne, zrušil právo na odpor uhorskej šľachty voči panovníkovi zakotvené v Zlatej bule Ondreja II. (1222), zrušil prešovský Craffov súd nad povstalcami a zdôraznil dominantné postavenie katolíckej cirkvi. Roku 1703 vypuklo posledné a najväčšie stavovské povstanie pod vedením Františka II. Rákociho. V prvej fáze odboja získaval poddaných heslami o oslobodení, takže šľachta sa k Rákocimu stavala rezervovane a podozrievala ho, že ide o nejakú sedliacku vzburu. Neskôr sa do povstania zapojili aj šľachtici a mestá. Hlavným cieľom povstania bolo lepšie štátoprávne postavenie Uhorska v rámci habsburskej ríše. Cisársky generál Heister porazil povstalcov v rozhodujúcej bitke pri Trenčíne v roku 1708. Predstavitelia povstaleckej šľachty hľadali cestu k cisárskemu dvoru a v máji 1711 pri Satu Mare (Satmári) zložili zbrane a odprisahali cisárovi vernosť. To bol koniec stavovských povstaní v Uhorsku. Až do revolúcie v roku 1848/1849 nedošlo k vážnejším politickým otrasom a konfliktom medzi panovníckym dvorom a uhorskou šľachtou.