Prihlásenie

Username
Heslo


Aktuality

Posledné updatovanie stránky bolo 13.9.2007
TOPlist

Slovenské národne obrodenie

Na konci 18. storočia sa začali národnosti Uhorska formovať na novodobé národy. Najpriaznivejšie podmienky na vytvorenie národa mali Maďari, kde vládnucou triedou bola šľachta. Postavila sa proti germanizačným snahám Viedne a svoju moc sa usilovala upevniť rozšírením maďarčiny v celom Uhorsku a utvorením jednotného štátu. Hybnou silou Slovenského národného obrodenia sa stala inteligencia, pretože slovenská maloburžoázia bola národne málo uvedomelá a málo početná. Slovenská šľachta sa pomaďarčila a drobné zemianstvo bolo národne dosť vlažné. Inteligencia sa sústredila na to, čo bolo v jej moci, na otázku spisovného jazyka a na šírenie osvety a národného cítenia. Zameriavala sa na šírenie osvety ( sprostredkúvala nové poznatky o prírode, spoločnosti, o modernejšom obrábaní pôdy, či pestovaní nových odrôd rastlín, napr, práce Juraja FÁNDLYHO Piľní domajší a poľní hospodár, Zeľinkár, Slovenskí včelár a iné ) a riešenie jazykových otázok. Zdôrazňovala starobylosť Slovákov, rozvíjala veľkomoravskú a cyrilometodskú tradíciu. Nedokázala však prekonať rozpory: Katolícki bernolákovci ( A.BERNOLÁK, J.I.BAJZA, J.FÁNDLY ) pokladali Slovákov za svojbytný národ, preto v roku 1787 Bernolákovou prácou Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách ( po latinsky, na fonetickom princípe - píš ako počuješ ) kodifikovali spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej západoslovenčiny. Oporou tejto generácie bolo Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave. Bolo dovtedy najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Evanjelickí vzdelanci vedení Jurajom RIBAIOM považovali Slovákov a Čechov za spoločný kmeň a biblickú češtinu za spisovný slovenský jazyk. Vystupovali proti nadradenosti Maďarov a obhajovali princíp rovnosti národov. Oporu nachádzali v teórii slovanskej vzájomnosti. Hlavnými reprezentantmi evanjelického krídla boli P.J.ŠAFÁRIK a J.KOLLÁR. Kollár považoval Slovanov za jeden národ, ktorý pozostáva zo štyroch kmeňov ( ruský, poľský, československý a ilýrsky ), preto uznával len štyri spisovné jazyky a odmietol spisovnú slovenčinu. Lásku k bratským slovanským národom vzbudzoval najmä svojou Slávy dcérou. Pavol Jozef Šafárik vo svojich dielach ( Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis ) dokázal, že Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy a že boli už v dávnej minulosti nositeľmi vysokej kultúry. Slovanskú myšlienku hlásili aj mladobernolákovci. Ján HERKEĽ a Martin HAMULIAK založili v roku 1826 v Pešti spolu s Jánom Kollárom Slovanský čitateľský spolok a v roku 1834 Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Ich almanach ZORA prinášal príspevky v bernolákovčine a v českoslovenčine. Takto dokázali, že v buditeľskej práci možno prekonať konfesonálne rozdiely. V 30. rokoch nastali v politickom myslení mladej generácie veľké zmeny. Najvýznamnejšia základňa slovenského národného hnutia bola Spoločnosť českoslovanská na evanjelickom lýceu v Bratislave, v ktorom vynikli viacerí vlastenci - štúrovci - Ľudovít ŠTÚR, Michal Miloslav HODŽA, Jozef Miloslav HURBAN, Ctiboh ZOH, Janko Francisci RIMAVSKÝ a iní. Ich činnosť bola úzko spätá s ostatnými študentskými spolkami pri vyšších školách. Štúrovci zavrhli utiahnutosť starších obrodencov a chceli osloviť širokú verejnosť. Podľa poľského vzoru si v roku 1837 založili tajný spolok Vzájomnosť. Jeho konečným cieľom bolo odstránenie feudalizmu a zjednotenie Slovanov na základe federácie slobodných rovnoprávnych republík. Formou petičného hnutia žiadali štúrovci zrušiť maďarizačné zákony a formulovali slovenské národné požiadavky ( Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 ). Neúspech petičného hnutia presvedčil štúrovcov, že ich hnutie musí mať oporu v ľude. Z toho pramenilo rozhodnutie zjednotiť Slovákov jazykovo, uzákoniť celonárodný jazyk na základe stredoslovenského nárečia (1843 ). Organizovanie národného hnutia na širokej ľudovej základni si vyžiadalo založenie celonárodnej kultúrnej organizácie. Túto úlohu splnil spolok Tatrín, založený v L. Mikuláši v roku 1844. V roku 1845 začali vychádzať Slovenskje národňje novini. Volali po spoločenských reformách, modernizácii života, osvete, národnej rovnosti a slobode. Štúrovci si uvedomili, že v prvom rade treba riešiť poddanskú otázku. Boj za zrušenie poddanstva výrazne odrážali štúrove noviny a neskôr aj jeho pokrokové prejavy na uhorskom sneme, v ktorých bránil práva ľudu a jeho prvotné záujmy. Svetské a národné prvky prenikli aj do oblasti umenia. Vo výtvarnom umení dominoval ľudový portrét a portréty národných dejateľov ( P.BOHÚŇ, J.B.KLEMENS ). V literatúre prevládala svetská literatúra ( J.I.BAJZA, J.FÁNDLY ) a zo spoločenských vied sa rozvíjali najmä vlastivedné odbory - dejepis, jazykoveda, literárna veda a národopis.